Malý človiečik, ktorý podstúpil operáciu ešte pred svojím narodením, následne sa hodinu a pol predieral úzkym, šťahujúcim sa kanálom, ukázal, že má húževnatého ducha.
V piatok ráno o 5:35 prišiel na tento svet dva dni pred jeho termínom ružový a kričiaci, vážiaci 4.0 kg a merajúci skoro 51 cm.
Hneď po svojom narodení v Texasskej detskej nemocnici urobil to, čo jeho rodičia a lekári dúfali, že uvidia: Hýbal svojimi rukami a nohami, čo je znamením toho, že operácia pravdepodobne zabránila poškodeniu nervov potrebných pre chodenie.
A naozaj, potom ako ho položili na bruško, začal pod seba sťahovať kolená a následne ich vystieral, ako keby sa chcel odplaziť od sestričiek, ktoré sa ho snažili zavinúť.
Jeho rodičia uviedli, že ho chcú najprv lepšie spoznať pred tým, než mu vyberú meno, aj keď už majú výber zúžený na tri mená.
Ešte ako 6 mesačný plod podstúpil 27 septembra experimentálnu vnútro maternicovú operáciu zameranú na odstránenie ťažkej formy rázštepu chrbtice, pri ktorej sa mu dostatočne nevyvinulo tkanivo, ktoré by malo uzavrieť a chrániť kanál miechy.
Kanál ostal otvorený a rovnako miecha bola vyklenutá smerom navonok a tak pretrvávalo nebezpečenstvo, že dieťa môže ochrnúť a nebude môcť chodiť. V takomto prípade cez otvor v chrbtici uniká miechová tekutina a tak môže časť mozgu klesnúť do miechového kanálu čím sa môže poškodiť.
Výskum ukázal, že pri starostlivo vybraných plodoch, dáva operácia pred narodením dieťaťu väčšiu šancu na to, že bude môcť nezávisle chodiť a vyhnúť sa potrebe implantovania vývodu, čím by sa zabránilo hromadeniu tekutiny v mozgu.
Prenatálna operácia zvyčajne vyžaduje otvorenie maternice. Ale po dôkladnom preštudovaní možností a konzultáciách s viacerými špecialistami si Lexi a Joshuwa Royerovci vybrali experimentálny prístup. Pri tomto operačnom postupe vyvinutom v Texaskej detskej nemocnici doktorom Michael Belfortom vedúcim pôrodníkom a gynekológom a doktorom William Whiteheadom pediatrickým neurochyrurgom sa urobia do maternice iba maličké štrbiny pre vloženie kamery a miniatúrnych nástrojov. Kamera prenáša obraz na monitor, kde chirurgovia vidia, čo vlastne robia.
Hoci sú potrebné ešte ďalšie zistenia, zdá sa že tento nový prístup má dve hlavné výhody, ktoré boli pre Royerovcov dôležité. Je menej pravdepodobné, že tento nový prístup povedie k predčasnému pôrodu, čo by mohlo spôsobiť mnohé komplikácie pre dieťa. A rovnako dáva matke šancu pre prirodzený pôrod. Matky, ktoré majú bežnú operáciu plodu, musia následne podstúpiť pôrod cisárskym rezom, čo predstavuje riziko pre ďalšie tehotenstvá.
Pre Royersovcov postup opísaný v článku z 23. Októbra v The New York Times splnil to čo aj sľuboval. Tehotenstvo pani Royersovej trvalo celých 9 mesiacov a bolo zakončené šťastným a nekomplikovaným prirodzeným pôrodom s manželom po jej boku. Pôrod viedol doktor Belfort.
Chrbát dieťaťa, ktoré malo predtým veľkú poruchu na chrbte, ktorú lekári odstránili, teraz sotva vykazuje nejaké jej znaky. Ale rezy urobené na bokoch počas operacie, ktoré slúžili na uvoľnenie tkaniva pre prekrytie otvoru na chrbte sa neuzatvorili. Tieto rany sa zvyčajne po pôrode zahoja samé, no na jednej rane bol značný kus tkaniva vydutý smerom von a táto rana potrebovala šitie.
A tak tri hodiny po pôrode už bolo dieťa Royerovcov na operačnom stole kde mu traja plastický chirurgovia tieto rany na bokoch zašili. Trvalo to menej ako hodinu.
Doktor Larry Hollier vedúci chirurg a vedúci tímu plastických chirurgov v Texaskej detskej nemocnici sa nadchýnal nad tým, ako dobre vyzerá chrbát dieťaťa.
„Ešte nikdy som nevidel, aby sa tak veľké poškodenie podarilo napraviť tak úspešne, že už pri pôrode mohlo dieťa hýbať nohami. Je to neuveriteľné. Ak je toto spôsob – urobiť iba nalú operáciu pokožky – je to úžasné.“
Neskôr, v ten istý deň dieťa Royerovcov vypilo fľašu mlieka a nemalo žiaden problém aby sa pritislo k matkinmu prsníku.
Množstvo testov stojí ešte pred nami. Doktori varujú, že vnútromaternicová operácia nelieči rázštep chrbtice(spina bifida), iba znižuje možné postihnutie. Takže čo sa týka dieťatka Royerovcov, ukáže čas.
Royerovci, ktorý sa kvôli tejto operácie presťahovali na štyri mesiace zo San Diega do Houstonu povedali, že urobili správne rozhodnutie, aj keď to nebolo jednoduché rozhodnutie.
„V San Diegu sme čelili množstvu odsúdenia a smútku, ale mali sme v sebe veľkú dávku nádeje a optimizmu,“ povedal pán Royer. „Preto sme chceli osloviť aj iných ľudí, ktorí boli pre nás možnosťou. Určite stojí za to robiť výskum.“
„Stálo to za to,“ povedala pani Royersová so slzami v očiach. „Bez rozmýšľania by som to urobila znovu. To je isté.“
Zdroj: https://www.nytimes.com
Comments
